V tejto sekcii vám chceme priblížiť osobnosti, ktoré sa svojim pôsobením vo Farnosti Močenok významne zapísali do jej histórie.
Svojou svedomitou prácou pozitívne ovplyvnili náboženský život, kultúru, vzdelanosť, či výstavbu sakrálnych objektov vo farnosti.

 

 

.
.
.
.
JOZEF KLUCH

Biskup Jozef Kluch sa narodil 30. marca 1748 v Kláštore pod Znievom. Pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny. Od mladosti sa vyznačoval veľkou pobožnosťou, preto ho – už ako úplnú sirotu – prímas František Barkóci prijal medzi svojich klerikov.V roku 1766 zmaturoval na gymnáziu v Ostrihome a o rok neskôr sa stal magistrom filozofie. Bol mimoriadne nadaný, takže už v roku 1770 dosiahol titul bakalára teológie. Štúdia ukončil v Trnave a na veľkonočný pondelok 1771 bol vysvätený za kňaza. V septembri potom nastúpil do seminára už nie ako študent, ale ako študijný prefekt. Od roku 1773 pôsobil ako profesor morálky a univerzitný kazateľ a v roku 1775 sa stal vicerektorom trnavského seminára. O dva roky neskôr už pôsobil ako tajomník a apoštolský protonotár.

Túžbou J. Klucha však bolo byť kňazom v pastorácii a pomáhať chudobným. Splnila sa mu v roku 1779, keď sa stal farárom vo Veľkých Ludaniciach. Okrem farnosti dostal aj titul assesor Svätej stolice. Tu pobudol niekoľko rokov. Potom bola jeho dráha duchovného veľmi bohatá: v roku 1786 ho vymenovali za kanonika a diecézneho pokladníka, v roku 1798 sa stal komárňanským archidiakonom, v roku 1806 kapitulným vikárom a v roku 1807 titulárnym biskupom bosnianskym a vikárom ostrihomského arcibiskupstva.

Nitrianske biskupstvo bolo po smrti Františka II. Fuchsa v roku 1804 niekoľko rokov bez biskupa. Na dlhší čas uprázdnený biskupský stolec pápež 17. júla 1808 menoval Jozefa Klucha. Konsekrovaný bol 28. augusta 1808 v Bratislave.

Biskup Ján Kluch mal k Močenku veľmi blízky vzťah. Už v čase, keď bol nitrianskym kanonikom, daroval pre Kaplnku sv. Kríža strieborný relikviár vtedy obľúbeného svätca Jána Nepomuckého. Ako biskup sa veľmi často zdržiaval v močenskej biskupskej rezidencii – v kaštieli a úradoval tu, o čom svedčia mnohé jeho zachované oficiálne i súkromné listy s presným udaním miesta, kde ich napísal. Biskupov vrúcny vzťah k obci potvrdzuje rozhodnutie, aby po smrti jeho srdce zostalo tu. Keď 31. decembra 1826 zomrel vo svojom sídle v Močenku, veriaci toto jeho rozhodnutie naplnili. To, ako presne je uložené jeho srdci v krypte Kaplnky sv. Kríža, sme opísali v časti venovanej tejto historickej pamiatke.

Do dejín Slovenska, ale – prirodzene – aj Rakúsko-Uhorska sa Jozef Kluch zapísal ako významný cirkevný hodnostár i panovníkov radca. Veriaci ho poznali ako podporovateľa chudobných a chorých. O jeho mimoriadne štedrých finančných daroch na rôzne dobročinné účely sa zachovali písomné svedectvá. Traduje sa aj to, že bol veľkodušný pri odmeňovaní svojich zamestnancov. Nemálo prostriedkov venoval na obnovu či budovanie sakrálnych stavieb a rozvoj školstva.

Jozef Kluch nebol Slovákom iba rodom, ale mal aj silné slovenské cítenie. Podporoval národno-obrodenecké aktivity a hnutie bernolákovcov. Tí ho vnímali priam ako svojho mecéna. Zaplatil vydanie viacerých náboženských kníh v slovenčine.

V súčasnosti jedna z ulíc v obci nesie meno Jozefa Klucha, čo je vyjadrením úcty Močenčanov k tejto osobnosti.

.
.
.
.
JOZEF ŠČASNÝ

Močenok bol aj pôsobiskom čelného predstaviteľa najmladšej generácie bernolákovského obrodeneckého hnutia, národovca a mecéna slovenského kultúrneho života Jozefa Ščasného.Narodil sa 10. apríla 1813 v Borskom Petri v rodine notára. Navštevoval školy v Skalici, Bratislave, Ostrihome a Nitre. Teológiu študoval v Pešti a vo Viedni. Už počas štúdia sa intenzívne zaujímal o literatúru. Nadobudol povesť slovanofila, zbehlého vo viacerých jazykoch.

Za kňaza ho vysvätili v Bratislave roku 1836. Jeho prvým teologickým pôsobiskom bol Drietom, kde bol kaplánom. Potom pôsobil v Nitre, bol dočasným administrátorom v Chynoranoch a v rokoch 1847 – 1850 farárom v Drážovciach. Farárom v Močenku sa stal roku 1850 a zotrval tu až do roku 1868, keď zo zdravotných dôvodov odišiel na odpočinok do Bratislavy. Medzitým sa však ešte stal dekanom dištriktu, a to v roku 1867. Zomrel v Bratislave 3. decembra 1889.

V čase, keď začínal s pastoračnou činnosťou, realizoval myšlienky, ktoré si za svoj cieľ kládol spolok Vzájomnosť: venoval sa výchove ľudu, prebúdzaniu národného povedomia, usiloval sa o sociálne pozdvihnutie ľudových vrstiev, finančne podporoval aktivity slovenského hnutia, presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti.

V roku 1847 sa v Čachticiach konalo stretnutie slovenskej katolíckej i evanjelickej inteligencie, ktoré si kládlo za cieľ dosiahnuť zjednotenie v otázkach národného hnutia. Zjednocujúcou platformou mal byť spolok Tatrín a štúrovská spisovná slovenčina. Naozaj došlo k dohovoru, pričom veľkú zásluhu na tom mal práve Jozef Ščasný. Stal sa aj – spolu so Štúrom, Hurbanom, Hodžom, Chalupkom a Závodníkom – členom výboru Tatrína. Pracoval aj vo výbore pre jazykospyt a vo výbore pre prípravu školských učebníc. K ďalším jeho aktivitám patrí založenie Prvého ústredného spolku zakladateľov spolkov miernosti v Uhorsku.

Veľké zásluhy má na vybudovaní pomníka Jánovi Hollému na Dobrej Vode. V roku 1850 vyzval vo vyhlásení Provolání k národu slovenskému, ktoré uverejnil v Slovenských novinách, kultúrnu verejnosť na celonárodnú zbierku na uvedený účel – a bola úspešná. V roku 1863 stál Jozef Ščasný ako zakladajúci člen pri zrode Matice slovenskej, inštitúcie, ktorá zohrala jednu z rozhodujúcich úloh v kultúrnom povznesení a národnom uvedomení Slovákov. Spolok sv. Vojtecha bol založený v roku 1870 a aj pri jeho vzniku bol i Jozef Ščasný.

Na národno-kultúrne a náboženské ciele venoval veľa vlastných finančných prostriedkov, ktoré našetril. Podporoval z nich aj chudobných študentov. V rokoch 1880 – 1881 prispel na vydanie Slovenských spevov, ktoré sa realizovalo v roku 1885. Pri príležitosti 50. výročia svojej vysviacky daroval v roku 1886 Spolku sv. Vojtecha 10 000 zlatých na vydanie slovenského prekladu Biblie. Zachovalo sa o tom aj jeho písomné zdôvodnenie: „A poneváč sväté Písmo obojeho zákona, od veľkého muža, Juraja Palkoviča, nekdy kanonika ostrihomského, do slovenčiny preložené, jeho štedrotou vydané a slovenským farám v krajine, jako myslím, darom rozdané, ani sa viac kúpiť ani ináč zadovážiť nedá: nastáva nevyhnutná potreba, preložiť sväté Písmo pre ľud slovenský znovu a vydať ho…“ Ďalej ešte píše: „A preto si túžobne žiadam, aby celé sväté Písmo, ktoré prevelebný p. Fraňo Sasinek… do slovenčiny preložil… vydalo sa od slav. Spolku Sväto-Vojtešského a to úplne na moje útraty. K tomuto cieľu určujem dnešnieho, mne jubilejného, dňa desať tisíc zlatých.

Jediný záväzok, ktorým Spolok Sväto-Vojtešský obťažiť sa osmeľujem, je ten, aby všetkým katolíckym farským jako kláštorným kostolom v Uhrách, kde sa slovenské kázne ľudu držia, poslal po výtisku tohto svätého Písma zdarma.“

Ako mecén sa Jozef Ščasný, sám skromne žijúci, prejavil aj v ďalších prípadoch. Pre Diecéznu knižnicu v Nitre zanechal päťsto zväzkov a 1000 zlatých v hotovosti a pre samotnú nitriansku diecézu 100 účastnín železníc. Na sklonku svojho života (v roku 1888) podporil sumou 600 zlatých ako odmenou za tridsaťšesťročnú literárnu činnosť a za preklad Biblie do slovenčiny F. V. Sasinka.

Jozef Sčasný bol činný aj ako publicista. Svoje články o otázkach národného života, náboženstva a cirkvi uverejňoval v Katolíckych novinách a Štúrových Slovenských národných novinách. Kázne zverejnil v publikáciách Poklady kazateľského rečníctva (1852 – 1853) a Kazateľ (1874). Roku 1850 vyšla tlačou jeho Príhodná reč pri obnovení storočnej pamiatky statuy bl. Panny Márie roku 1750 v zámku nitrianskom vystavenej.

Na rozdiel od niektorých iných predstaviteľov národného života do letargie neupadol ani v rokoch rakúsko-uhorského vyrovnania, ktoré priniesli silný maďarizačný tlak. Morálne i finančne podporoval slovenskú mládež, ako aj vydavateľské aktivity.

Osobnosť Jozefa Ščasného si ešte za jeho života vážili tí, ktorí ho poznali a vedeli o jeho aktivite a bohumilej činnosti. Svedčia o tom básne, ktoré mu venovali od neho starší i mladší literáti – J. Hollý, S. H. Vajanský a P. O. Hviezdoslav.

Slovenské cítenie prebúdzal Jozef Ščasný aj vo vedomí slovenských obyvateľov Močenka. Zachovala sa o tom dobová poznámka predstaviteľa maďarskej časti cirkvi Körösyho, hovoriaca o akomsi neznámom farárovi, „ktorý kázal v kostole len po slovensky.“

V roku 1930 dal Spolok svätého Vojtecha vyhotoviť pamätnú tabuľu Jozefa Ščasného a umiestnil ju na budovu fary v Močenku. Je vyjadrením vďaky za jeho národnobuditeľskú, kultúrnu i pastoračnú činnosť, rovnako ako aj skutočnosť, že má v Močenou svoju ulicu..

.
.
.
.
JOZEF MARIÁN TEMEŠ

V 20. storočí sa do života obce Močenok veľmi výrazne zapísal aj Jozef Marián Temeš, katolícky mysliteľ, pedagóg, historik a prekladateľ.Narodil sa 18. septembra 1908 v Uhrovci pri Bánovciach nad Bebravou. Tu navštevoval meštiansku školu. Štúdiá v Spišskej Kapitule ukončil v roku 1931. Potom nastúpil na svoje prvé učiteľské miesto v Močenku. To už bol členom rehoľnej spoločnosti Školských bratov.

Počas pôsobenia v Močenku sa Jozef Marián Temeš naplno venoval nielen pedagogickej činnosti, ale zo všetkých síl sa usiloval povzniesť aj vzdelanostnú a kultúrnu úroveň obce ako takej. Záležalo mu tiež na tom, aby sa skvalitňoval pedagogický proces. Z jeho podnetu sa často konali učiteľské porady, na ktorých sám prednášal o moderných pedagogických metódach. Prednášať chodil aj učiteľom do Nitry a Galanty. Pripravoval vzorové hodiny, ktoré sa vždy kriticky vyhodnocovali. V Močenku organizoval aj verejné prednášky, prednášať pozýval rôznych odborníkov, napr. lekárov a špecialistov na poľnohospodárstvo. Spolu s kaplánom Kolomanom Juskom presadzoval, aby bola v obci zriadená meštianska škola, avšak narážal na odpor pražského centralizmu.

Podporoval nadaných močenských žiakov v tom, aby pokračovali v štúdiu na vyšších stupňoch škôl, mnohí naozaj študovali v Nitre, Trnave, Bratislave. Niektorí odišli študovať aj do zahraničia, napr. V. Pápay, dr. Folkmer, bratia Lenickí do Libanonu, Jozef Kútny do Talianska, Jozef Svrček dokonca až do Malajzie.

V čase svojho pedagogického účinkovania v Močenku bol J. M. Temeš aktívny aj publikačne, pravidelne prispieval do týždenníka Svornosť, ktorý vychádzal v Nitre. Písal na aktuálne témy a postrehy z náboženského života zverejňoval v rubrike Zrkadlo času.

Aktívne pracoval s mládežou aj mimo školského vyučovania. Organizácia Detstvo Ježišovo si kládla za cieľ okrem upevňovania kresťanskej viery viesť deti aj k úcte k rodičom a starším ľuďom. Z jeho iniciatívy vznikla roku 1932 v Močenku aj miništranstká organizácia Legio angelica. Tvorivosť detí rozvíjal aj inak, nacvičoval s nimi bábkové hry a divadelné predstavenia, pričom neraz bol sám autorom, ba i účinkujúcim.

Mládež a ostatných občanov Močenka viedol k tomu, aby si svoj kultúrny obzor obohacovali čítaním. Je známe, že v rokoch, keď pracoval v Močenku, takmer každá rodina, ktorá mala deti, odoberala časopis Priateľ dietok, no boli aj abonenti časopisov Mládež a misie, Srdiečko a Plameň. Bežne sa čítal aj spomenutý týždenník Svornosť a neskôr Katolícke noviny.

 J. M. Temeš inicioval aj to, aby obecná knižnica zakupovala najnovšie tituly vydané Spolkom sv. Vojtecha, Maticou slovenskou a inými vydavateľstvami. Išlo predovšetkým o knihy pre deti a mládež, okrem beletrie však do knižnice pribudli aj príručky z oblasti poľnohospodárstva, chovu včiel, hydiny a pod. Raz do roku sa v Močenku na jeho podnet konala predajná výstava kníh.

Hlboké sociálne cítenie J. M. Temeša sa okrem iného prejavilo tiež v tom, že pozornosť venoval aj robotníckej problematike. Všimol si, že robotníci, ktorí neboli organizovaní v komunistickom a sociálno-demokratickom odborovom hnutí, nedostávali v nezamestnanosti štátnu podporu, pretože tá sa od roku 1925 vyplácala cez odbory jednotlivých strán. Spolu s viacerými spolupracovníkmi preto v roku 1935 založil kresťanské odborovú združenie, čím zabezpečil vyplácanie podpory aj ďalším pracujúcim V čase hospodárskej krízy tak pomohol mnohým chudobným rodinám.

Ďalšou Temešovou významnou aktivitou bolo organizovanie tzv. duchovných obnov pre mužov. Takáto duchovná obnova sa konala každý rok v zimnom období a zúčastňovalo sa jej 600 – 700 slobodných mládencov a ženatých mužov, otcov rodín. Pozýval na ne prednášať jezuitov a misionárov z Nitry. Okrem náboženských otázkach sa tu však hovorilo aj o živote. Temeš zvykol prednášať o rodinnej výchove a o dejinách katolíckej cirkvi na Slovensku.

Je obdivuhodné, že napriek veľkej aktivite v mnohých oblastiach a zaneprázdnenosti dokázal J. M. Temeš v Močenku napísať aj knihu. Bol to životopis zakladateľa rehole Školských bratov, ktorému dal názov Svätý Ján de La Salle, veľký priateľ mládeže.

V roku 1938 J. M. Temeš svoje pôsobenie v Močenku ukončil, zanechajúc po sebe hlbokú duchovnú stopu. Odišiel do Bratislavy, aby si na Slovenskej univerzite prehĺbil svoje pedagogické vzdelanie. Študoval tu slovenský jazyk, filozofiu, psychológiu a sociológiu.

Počas tohto štúdia napísal významnú pedagogickú prácu Voľný čas učňov. Zverejnená bola o čosi neskôr, vyšla na pokračovanie v rokoch 1944 – 1946 v odbornom periodiku Sociálne rozhľady.

V roku 1942 sa J. M. Temeš stal profesorom na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. Okrem pedagogickej praxe veľa písal a prekladal. Prispieval do viacerých periodík – do Kultúry, Obrody, Verbumu, Posla B. S. J., Misijnej ročenky, Svätej rodiny a inam. Od roku 1945 mal na starosti aj duchovnú formáciu mladých členov rehole Školských bratov. V nasledujúcom roku bol vymenovaný za dočasného riaditeľa školy, na ktorej pôsobil. Viedol ju úspešne tri roky, avšak potom ho postihla rana v podobe jej zrušenia totalitnou komunistickou mocou. Likvidácia ústavu ho natoľko vyviedla z miery, že ochorel a musel sa nechať hospitalizovať v Bratislave. Pobyt v nemocnici spôsobil, že sa vyhol Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, avšak, samozrejme, nemohol sa už vyhnúť jej dôsledkom. Po odchode z nemocnice sa musel uchýliť do rodného Uhrovca a prežívať tu roky núteného odpočinku s malou penziou, keď mal ešte len 42 rokov. Sám o svojej situácii povedal, že bol „vyhodený na breh sťa ryba bolestne lapajúca vzduch“.

V Uhrovci, hoci pôsobil „neoficiálne“, si však J. M. Temeš predsa našiel zmysluplnú činnosť. Pustil sa do štúdia archívnych materiálov o rodisku a jeho okolí, pričom napísal niekoľko historických kníh, ktoré zatiaľ, žiaľ, neboli vydané. V roku 1950 mu Spolok sv. Vojtecha vydal prácu Biografia Júlia Plošica, národného dejateľa matičného obdobia a úzkeho spolupracovníka predsedu MS, biskupa Štefana Moysesa. Zhodnotil v nej život a činnosť tohto významného predstaviteľa národného obrodenia.

Temeš sa ako historik zaoberal aj životom a dielom Ľudovíta Štúra. On vyniesol na svetlo sveta fakt, že uhrovský kaplán Jozef Ščasný (ktorý bol neskôr aj farárom v Močenku, a to v rokoch 1850 – 1868) sa tu stretával s mladým Štúrom a ovplyvnil ho v tom zmysle, že prestal písať básne po česky a prešiel na slovenčinu. Podnietil vlastne jeho národné cítenie.

V Uhrovci sa J. M. Temeš venoval aj prekladateľskej činnosti. Prekladal texty poľských spisovateľov a filozofov katolíckej orientácie. Žiaľ, takmer všetko, čo vytvoril, mu počas častých domových prehliadok zhabala smutne preslávená Štátna bezpečnosť. Za obeť konfiškácie padla aj jeho staršia práca Životopisný nástin Juraja Slottu-Rajeckého, prvého správcu SSV a kultúrneho dejateľa z Moysesových čias. V období najtvrdších represií to zašlo až tak ďaleko, že mu dokonca zobrali aj písací stroj a zakázali písať.

Ako vidieť z toho, čo sme o Jozefovi Mariánovi Temešovi povedali, jeho životný príbeh bol zložitý, osud neľahký, no elán, s akým sa púšťal do práce a šírka pôsobenia sú obdivuhodné. Zapísal sa do dejín Slovenska, nielen cirkevných, ale kultúrnych vôbec. Svoju výraznú duchovnú stopu – ako sme už povedali – zanechal aj v Močenku, za čo mu patrí vďaka aj jeho dnešných obyvateľov.

.
.
.
.
ALOJZ DÚBRAVICKÝ

Duchovný život v Močenku v druhej polovici 20. storočia pozitívne ovplyvňoval aj Alojz Dubravický, ktorého meno dnes pripomína jedna z ulíc v obci.Narodil sa 18. mája 1925 v Nadliciach. Gymnaziálne štúdia absolvoval v Misijnom dome Spoločnosti Božieho Slova v Spišskom Štiavniku a v Nitre. Po maturite študoval v seminároch vo Videnej (filozofia) a v Nitre (teológia). Jeho nádejná dráha však bola načas prerušená v dôsledku násilného likvidovania kláštorov v roku 1950.

V noci z 3. na 4. mája ho internovali do tzv. sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Odtiaľ musel narukovať na základnú vojenskú službu, ako politicky nespoľahlivá osoba a za trest sa dostal medzi tzv. petepákov (odvodené od PTP – pomocné technické prápory), ktorí vykonávali najťažšie práce.

Po ukončení vojenskej služby pracoval ako laborant v Cestných stavbách v Nitre. Popri tom však pokračoval v štúdiách a 17. mája 1959 ho vtedy tajný biskup Ján Chryzostom Korec vysvätil za kňaza. Kňazskú službu však, prirodzene, nemohol vykonávať verejne.

Začiatkom 60. rokov ho ŠtB zatkla a spolu s inými rehoľníkmi bol za „protištátnu činnosť“ odsúdený na štyri roky väzenia. Časť trestu si odsedel v smutnoznámych Valdiciach. V roku 1962 ho amnestovali a mohol sa vrátiť do civilného života. Až politické uvoľnie, ktoré nastalo v Dubčekovej ére roku 1968, mu umožnilo vykonávať pastoračnú činnosť.

Po deviatich rokoch od vysvätenia 23. júna 1968 v rodnej obci po prvýkrát verejne celebroval svätú omšu. Vzápätí odišiel na ročný študijný pobyt do Ríma. Po návrate sa stal kaplánom vo vtedajších Sládečkovciach a neskôr farárom. Po smrti dekana v Jarku ho predstavení poverili spravovaním dekanátu.

V roku 1979 sa stal členom provinciálnej rady SVD a v tejto funkcii sa zaslúžil o obnovu Slovenskej provincie.

V močenskej farnosti Alojz Dubravický pôsobil dvadsaťjeden rokov. Jeho činnosť bola veľmi bohatá, okrem kňazských povinností a pastorácie sa venoval vyučovaniu náboženstva, rozvíjaniu divadelnej činnosti kresťanskej mládeže a viedol aj exertície – duchovné cvičenia pre kňazov. S jeho menom sa však spájajú aj aktivity, ktoré prispeli ku krajšiemu vzhľadu obce – za jeho pôsobenia boli rekonštruované kostol, kaplnka, Kalvária, nová budova fary a inštalované tri nové zvony.

Alojz Dubravický zomrel po krátkej a ťažkej chorobe 23. januára 1990. Pochovaný je na Hornom cintoríne v Močenou.