Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu. Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby ho nasledovali tak, že aj oni vezmú na seba svoj kríž. Keď ho nasledujú, nadobúdajú nový pohľad na chorobu a chorých.
Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých. Ustanovil ju náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona. Pomazanie chorých však „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti.“
V liturgickej tradícii na Východe, ako aj na Západe jestvujú už od najstarších čias svedectvá o pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom. V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie len v posledných chvíľach. Preto dostalo názov „posledné pomazanie“. Napriek tomuto vývoju liturgia nikdy neprestala prosiť Pána, aby chorý znova nadobudol zdravie, ak by to osožilo jeho spáse.
Duch Svätý dáva niektorým ľuďom mimoriadnu charizmu uzdravovania, aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale ani najintenzívnejšie modlitby nedosiahnu uzdravenie všetkých chorôb. Tak sa aj svätý Pavol musí od Pána naučiť: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2Kor 12,9) a že utrpenia, ktoré treba znášať, môžu mať tento zmysel: „Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“
SLÁVENIE SVIATOSTI
Sviatosť pomazania chorých môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi a iba tým, čo vážne ochoreli, pomazaním na čele a rukách olivovým olejom riadne posväteným biskupom, alebo v prípade potreby kňazom, ktorý sviatosť vysluhuje.
Táto sviatosť sa môže vyslúžiť veriacemu, ktorý sa po dosiahnutí používania rozumu začína pre chorobu alebo starobu ocitať v nebezpečenstve, a taktiež tým chorým, ktorí keby boli pri vedomí, aspoň implicitne by si ju žiadali.
Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.
Pomazanie chorých sa nemá udeliť tým, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu.
ÚČINKY A OSOBITNÁ MILOSŤ SVIATOSTI
1, Osobitný dar Ducha Svätého – milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou.
2, Spojenie s Kristovým utrpením – chorý prijíma silu a dar sa užšie spojiť s Kristovým utrpením. Utrpenie, následok dedičného hriechu, dostáva nový zmysel: stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele.
3, Odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia – „ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5,15) 4, Navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse
5, Príprava na posledný prechod – završuje sa naše pripodobnenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu, tak ako sa začalo krstom. Toto pomazanie opevňuje akoby silnou hradbou koniec nášho pozemského života na posledné boje pred vstupom do Otcovho domu.
Viatikum – Tým, čo opúšťajú tento život, Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj Eucharistiu ako viatikum („pokrm na cestu“). Prijatie Kristovho tela a krvi v tejto chvíli prechodu k Otcovi má osobitný význam a dôležitosť. Eucharistia, sviatosť zosnulého a vzkrieseného Krista, je v tomto prípade sviatosťou prechodu zo smrti do života, z tohto sveta k Otcovi.
Sviatosť pokánia, pomazania chorých a Eucharistia ako viatikum sú na konci kresťanského života „sviatosťami, ktoré pripravujú na nebeskú vlasť“ alebo sviatosťami, ktorými sa končí pozemské putovanie.
Čo máme doma pripraviť, keď čakáme kňaza, ktorý má zaopatriť člena rodiny?
Príprava na príchod kňaza, ktorý chorému vyslúži sviatosť pomazania chorých, sa dá rozdeliť z týchto hľadísk:
Po hmotnej stránke je dobré pripraviť pre kňaza a chorého nerušené prostredie (kde kňaz môže chorého v súkromí vyspovedať). Odporúča sa pripraviť stolík s čistým obrusom, krížom a sviečkami, nádobku na svätenú vodu a kúsok vaty na utrenie po mazaní svätým olejom. (Túto vatu by ste potom mali spáliť, nie vyhodiť medzi domový odpad!!!!)
Po organizačnej stránke je dobré kňaza upozorniť, skôr než pôjde ku chorému, či zaopatrovaný ešte môže prehltnúť čiastočku Hostie, či nie je nedoslýchavý a podobne.
Po duchovnej stránke je dobré chorého pripraviť na návštevu kňaza vhodným rozhovorom a modlitbou. Napríklad pomôcť mu pri spytovaní svedomia alebo sa pomodliť kajúce žalmy.
Aj rodina a príbuzní žijúci v dome chorého by sa mali (podľa jeho zdravotného stavu) zúčastniť udeľovania sviatostí chorých a prijímania sviatostného Spasiteľa a duchovne tak podporiť chorého.