História farnosti je veľmi bohatá. Siaha až do veľkomoravských dôb. Ústne tradovanie ľudí z pokolenia na pokolenie hovorí o tom, že keď vierozvestcovia sv. Cyril a Metod vstúpili na územie Veľkej Moravy, prechádzali aj cez územie, kde dnes leží farnosť Močenok. Vraj tu dokonca krátky čas pobudli na majetkoch veľmoža, ktorý mal syna Gorazda. Zanechali tu malú čiastočku relikvií svätého Klementa I, pápeža a mučeníka. Na pamiatku tohto svätca bol na mieste dnešnej Kalvárie vybudovaný malý drevený kostolík Ten sa stal pamätným miestom. Prichádzali naň veriaci z blízkeho okolia i pútnici z veľkých diaľok, aby si uctili svätcov odkaz. Ľudia zvykli vravieť: “Ideme k mučeníkovi.” Tak vznikol názov Mučeník – Močenok.

V rôznych historických prameňoch sa uvádza, že solúnski bratia na ceste do Veľkomoravskej ríše skutočne prenášali pozostatky sv. Klementa I, ktoré získali v Chersone pri Čiernom mori. Predpokladá sa, že Dunaj prekročili neďaleko Komárna. Ak by to bolo tak, potom by celkom logicky na ceste do Nitry prechádzali územím, na ktorom sa dnes nachádza Močenok. Počiatky cyrilo-metodskej misie na Veľkej Morave sa teda naozaj viažu aj na kult Klementa Rímskeho. Ako sa uvádza v publikácii A. Bagina Spolupatróni Európy, vierozvestcovia, tvorcovia písma a zakladatelia slovanskej písomnosti dokonca zaviedli nový sviatok – Nájdenie ostatkov sv. Klementa, ktorí sa slávil každoročne 30. januára. Kostol zasvätený pamiatke tohto svätca je nielen v Močenku, ale môžeme ho nájsť aj inde na Slovensku.

Jeden z najvýznamnejších slovenských jazykovedcov Ján Stanislav uvedenú teóriu podopiera aj ďalšími argumentmi: l. Osídlenie, ktoré sa nachádzalo na území dnešného Močenka, bolo v centre Nitrianskeho kniežatstva. 2. Toto územie patrilo veľmožskému rodu, z ktorého pochádzal svätý Gorazd. 3. Gorazd bol žiakom oboch bratov a Metod si ho vyvolil za svojho nástupcu. Možno teda hypoteticky predpokladať, že relikvie sv. Klementa I. boli uložené na majetku najlepšie žiaka, kde bol postavený aj kresťanský kostolík.

Názov farnosti a obce


Dnešný názov farnosti Močenok má nepochybne priamy súvis s významom slova mučeník. Tvar Močenok je buď odvodený od staroslovienskej podoby slova mučeník, v ktorej miesto dnešného u bola nosovka on – slovo malo teda podobu mončenik, alebo ide o čiastočné prispôsobenie slovenského názvu Mučeník (resp. Mučeníky) maďarčine.

Najstarší písomný záznam o obci a farnosti Močenok sa nachádza v Zoborskej listine z roku 1113, kde je v latinskom texte uvedený ako Mussenic.

Z rôznych historických období a na rôznych historicky cenných listinách sa zachovali rozmanité podoby (zápisy) pomenovania farnosti. Postupne – v priebehu stáročí – sa vyskytujú tvary: Muchonok, Muchinuk, Muchnuk, Muctynic, Machouek, Mochunuk. Mochenek, Mochonok, Muchenik.

Zo 17. storočia sa zachovali odtlačky obecných pečatidiel v dvoch variantoch: Mocsnaki a Mocsonaki. Rovnaké alebo podobné tvary sú zapísané aj na iných listinách.

V archívoch a múzeách sú dnes uschované aj listiny z 18. a 19. storočia, v ktorých sa vyskytujú takéto podoby názvu: Mocsonok, Močenek, Močonok.

Na začiatku 20. storočia bol prijatý a ustálený úradný názov Močenok, ktorý sa používal v celom období prvej Československej republiky.

Povereníctvo vnútra Slovenskej národnej rady svojím rozhodnutím č. 964 od 1. júla 1948 zmenilo názov obce Močenok na Mučeníky. Teto pomenovanie však nemalo dlhé trvanie, v auguste 1951 bola obec úradne premenovaná na Sládečkovce. Meno dostala podľa Michala Sládečka, ktorého okolo roku 1922 postrelili žandári, keď kradol vo farských vinohradoch. Nakoľko bývalej štátnej moci názov Močenok a Mučeníky z ideologického dôvodu prekážal, postrelenie obyvateľa obce im prišlo vhod na vykonanie zmeny názvu obce. Na začiatku 90. rokov už minulého storočia občania hlasovaním v referende rozhodli, aby sa obec vrátila k pôvodnému názvu. Na základe takto vyjadrenej slobodnej vôle vláda Slovenskej republiky prijala rozhodnutie o premenovaní obce Sládečkovce na Močenok od 1. júla 1992.

Močenok počas veľkomoravskej ríše

Z raného obdobia osídlenia územia Slovenska Slovanmi sa v blízkosti Močenka zachovalo pohrebisko a časti obydlí, ktoré boli objavené v priestoroch dnešného podniku Duslo a. s. Šaľa.

V období Veľkomoravskej ríše ležala osada – predchodkyňa dnešného Močenka v kultúrnom centre. Napokon, bola vzdialená len na tri hodiny rýchlej chôdze od Nitrianskeho hradu, sídla Nitrianskeho kniežatstva. Profesor Ján Stanislav o tom vo svojej práci Dejiny slovenského jazyka I hovorí: “Dôležité stredisko staroslovienskej (staroslovanskej) kultúry sa nám rozborom miestnych mien a iných okolností ukazuje do oblasti dolného Váhu, okolo mesta Galanty a obce Mučeníkov, ktoré ležia neďaleko Nitry…”

Pripomeňme si však fakt, že jedna z najvýznamnejších postáv veľkomoravských (a teda aj slovenských cirkevných, ale nielen cirkevných) dejín svätý Gorazd má svoje korene v Močenku, resp. jeho okolí. Ján Stanislav o tom v spomenutej publikácii napísal: “Mučeníky ležali pôvodne na majetku rodu a potom rodiny Gorazdovcov, z ktorej pochodil aj kňaz Gorazd, dezignovaný nástupca arcibiskupa Metoda.”

Skutočnosť, že z územia farnosti pochádza sv. Gorazd, ako aj pravdepodobná prítomnosť solúnskych bratov svätého Cyrila a svätého Metoda na území obce, sú najdôležitejšími ohnivkami, ktoré Močenok zaraďujú do dejinného reťazca vývinu Slovenska. Prirodzene, Močenka sa dotkli všetky známe okolnosti rozkvetu a slávy Veľkomoravskej ríše, ale aj udalosti späté s jej zánikom.

Najvýznamnejšie z dejín Močenka 

V priebehu dejín sa územie nevyhlo pustošivým vojnovým konfliktom, zrejme najmä preto, lebo malo dôležitú strategickú polohu, úrodnú pôdu a pracovité roľnícke obyvateľstvo tu vyprodukovalo zásoby, ktoré sa stali predmetom záujmu koristníkov. Z najstarších čias, na ktoré sa však už viažu mená konkrétnych feudálov spomeňme, rok 893, keď tu plienili vojská kniežaťa Arnulfa, ďalej roky 1043 – 1053, keď sem prenikali vojská Henricha III., ktorý si chcel podmaniť Uhorsko. V roku 1108 to boli zasa vojská Henricha V. a českého kniežaťa Svätopluka a o rok neskôr moravské knieža Oto (Svätoplukov brat), ktorý sa so svojimi bojovníkmi dostal až k Nitre.

Ako už bolo uvedené, prvá písomná zmienka o obci sa nachádza v Zoborskej listine z roku 1113, ktorá je opatrená pečaťou kráľa Kolomana. Dnes ide o veľmi vzácnu pamiatku, písanú na koži, ktorá je na mnohých miestach, najmä v záhyboch poškodená. Názov obce zapísaný v tvare Mussenic je zreteľne čitateľný.

Vznik listiny sa viaže na situáciu, ktorá nastala po poslednom horeuvedenom vojenskom plienení, keď sa majetkové pomery stali nejasnými. Obec vtedy patrila do majetku benediktínskeho kláštora svätého Hipolita na Zobore. Jej opát Gottfried sa rozhodol nechať spísať všetok jeho majetok. Ako dôvod vytvorenia súpisu majetku a určenia hraníc majetkov sa v listine priamo uvádzajú vojenské výpady kniežaťa Otu. Tak sa na listinu dostal aj dnešný Močenok, dokonca sa medzi množstvom dedín a obcí spomína na prvom mieste, čo svedčí o istom jeho význame. Na konci 8. riadku a v 9. riadku Zoborskej listiny je táto veta: “In villa Mussenic saltus Debrei terra sancti Ipoliti est.” Odborníci to prekladajú takto: “V osade Mučeník les Debrei je zem svätého Hypolita.” Znamená to teda, že les (dajaké zalesnené miesto) v Močenku patrilo do majetku kláštora svätého Hypolita na Zobore.

Rok 1113 dnes pokladáme oficiálny dátum vzniku obce a farnosti Močenok, od neho sa počíta jej existencia.

Od polovice 14. storočia sa vlastníctvo Močenku dosť často menilo. V roku 1349 ju opát Zoborského kláštora Tomáš spolu s kaplnkou svätého Klementa prepustil ostrihomskému arcibiskupovi, ale už v roku 1363 ju mal ako záloh istý Pavel, kastelán trenčianskeho hradu. Neskôr opäť patrila Zoborskému klaštoru. Keď Matej Korvín kláštor zrušil, roku 1494 sa stala majetkom Nitrianskeho biskupstva.

Veľmi pohnuté osudy prežívali predkovia žijúci v Močenku v 16. a 17. storočí. V tomto období sa územie Slovenska a strednej Európy vôbec stalo dejiskom častých politických a náboženských zápasov. Slovensko navyše sužovali aj turecké vpády. Tieto udalosti neblaho zasahovali aj do života obce.

V predvianočnom čase roku 1530 prepadli Močenok turecké vojská. V historických dokumentoch sa zachovali záznamy, podľa ktorých po tomto plienení zostalo v obci 35 vypálených a 16 opustených usadlostí. Niektorým obyvateľom sa podarilo ujsť a ukryť sa v lese, tí, čo to nestihli, boli buď zavraždení alebo odvlečení do otroctva.

V roku 1598 bol Močenok vyplienený a vypálený až dvakrát. Raz ho vydrancovali turecké vojská a raz cisárski vojaci, tzv. valóni. O rok neskôr sa situácia opakovala. Velenie tureckého vojska sa dozvedelo o tom, že cisár vyhlásil insurekciu (všeobecnú mobilizáciu), a reagovalo na ňu tak, že armáda opustila hlavný tábor pri Ostrihome a vtrhla do Nitrianskej stolice. Povraždila mnoho obyvateľov a okolo 12 000 ľudí odvliekla do otroctva. Ulúpila veľa dobytka a iných zásob a vypálila takmer sto dedín. Obeťou jej zvole sa stal aj Močenok.

Okrem tureckej vojenskej prítomnosti sužovali územie južného Slovenska aj náboženské vojny, ktoré boli dôsledkom reformácie. V samotnom Močenku sa v tomto období uchytilo učenie Martina Luthera a Jána Kalvína, ale už od roku 1609 sa uskutočňovala postupná rekatolizácia, ktorú začal biskup Valentín Lépeš.

V roku 1606 sa skončila tzv. pätnásťročná vojna a malo nastať pokojnejšie obdobie. V tom istom roku sa Močenok stal strediskom biskupského panstva, ktoré vtedy okrem Močenka tvorili aj obce Kráľová, Jarok a Čápor. (Neskôr, v roku 1626 k nim pribudla aj obec Neded a v roku 1736 ešte dedina Domos, ktorá sa dnes nachádza na území Maďarska.) V roku 1623 udelil cisár Ferdinand II. obci právo vyberať mýto. V listine, ktorú cisár poslal nitrianskemu biskupovi, sa píše: “…Vyslovili sme sa, aby sa na majetku Močenok, patriacom nitrianskemu biskupstvu, ktorý sa v nitrianskom komitáte nachádza, kvôli vode, ktorá najmä v dažďových časoch bez mosta sťažuje prechod, postavili potrebné mosty a do znovunadobudnutia vynaložených peňazí na stavbu, poplatky alebo mýto, podľa poriadku alebo zvyklostí v uvedenom nitrianskom komitáte a susedných komitátoch, sa od prechádzajúcich v budúcich časoch vyberali… Dané vo Viedni dňa 13. mesiaca júna, roku Pána 1623…”

Od začiatku 17. storočia sa Močenok spomína ako “oppidum”, teda mestečko. S tým súvisia aj ďalšie privilégia, ktoré získal. V roku 1650 to bolo trhové právo a rok neskôr i jarmočné – na prosby biskupa i samotných Močenčanov cisár povolil až 7 slobodných jarmokov do roka, pričom bolo presne určené, v ktoré dni môžu byť: na deň sv. Fabiána a Šebestiána alebo Vincenta (20. – 22. januára), na Nájdenie sv. Kríža (3. mája), v prvý štrvtok po Turiciach, na sviatok sv. Ladislava (27. júna), na sviatok sv. Štefana (20. augusta), v nedeľu pred sviatkom sv. Michala (29. septembra) a na sviatok sv. Šimona a Júdu (28. októbra).

Výsady, ktoré Močenok dostal od panovníka, ho zaradili medzi zemepanské mestečká.

O siedmich jarmokoch sa píše aj v listine zo 14. marca 1699. Žiadosť o povolenie jarmokov podporil biskup Ladislav Maťašovský a na jeho prosbu cisár Leopold povolil jarmoky v tieto dni: v nedeľu pred sviatkom Obrátenia sv. Pavla (25. január), v nedeľu Leatare (4. pôstna nedeľa), na sv. Juraja, vojaka a mučeníka (24. apríla), na sviatok Rozoslania apoštolov (15. júla), na sviatok sv. Bartolomeja (24. augusta), na sviatok sv. Matúša (21. septembra) a na sviatok sv. Klimenta (23. novembra).

V sobotu sa okrem toho v Močenku konali trhy, na ktoré sa schádzali nielen domáci, ale aj ľudia z blízkeho okolia – predávajúci i kupujúci. Ďalšie nariadenie upravujúce konanie jarmokov bolo vydané až v roku 1870. Tradícia šiestich jarmokov sa zachovala až do polovice 20. storočia. Jarmok špecializovaný na predaj dobytka sa konal v utorok pred sviatkom sv, Juraja a vo štvrtok pred Ružencovou nedeľou. Tzv. výkladné jarmoky boli dvakrát do roka, a to v prvý utorok po 24. apríli a v prvý utorok po Ružencovej nedeli. Dva veľké – pútne jarmoky pripadali na sviatok Nájdenia svätého kríža (3. máj) a na sviatok Povýšenia svätého kríža (14. september).

V rokoch 1717 – 1746 bol v Močenku farárom Ján Kmoško, neskorší nitriansky kanonik. S jeho menom sa spájajú aj kladné, aj záporné stránky pôsobenia. Vedľa kostola dal opäť vybudovať vežu – zvonicu. Bol vraj veľmi prísny na pomerne ľahostajných farníkov. Tí neraz zanedbávali nedeľné kázne a deti neposielali na katechizmus. Rozhodol sa ich za to potrestať, a to buď pokutou 75 denárov za každý raz alebo 15 palicami. Cirkevný vizitátor z roku 1732 o ňom zanechal svedectvo, že obilie vyberal väčšou mericou, než bola predpísaná. Nemožno sa teda čudovať, že nebol príliš obľúbený. Rovnako, svojej farnosti bol oddaný. Rozhodujúcou mierou prispel k tomu, že sa podarilo uskutočniť stavbu Kaplnky sv Kríža nad biskupským rybníkom, ktorá bola dokončená v roku 1729 a je to najstaršia stavebná pamiatka v Močenku. V nej je spolu s patrónom obce, biskupom Ladislavom Erdödym zvečnené aj meno kňaza Jána Kmoška.

V roku 1850 žilo v Močenku 1838 obyvateľov, čo ho, prirodzene, už v tých časoch radilo medzi najväčšie slovenské obce. V uvedenom roku sa močenským farárom stal Jozef Ščasný, ktorý bol mecénom bernolákovcov. Za svojho pôsobenia nechal na mieste bývalého farského kostola postaviť Kaplnku Božieho hrobu so 14 zastaveniami krížovej cesty.

K rozvoju obce v poslednej štvrtine 19. storočia prispelo vybudovanie novej biskupskej tehelne. Postavili ju v roku 1871. Tehly, ktoré spolu so starou tehelňou produkovala, sa používali pri významných stavbách, ako sú kostol, fara, biskupský kaštieľ, kláštor, zájazdový hostinec. V tom čase sa teda rozvíjal predovšetkým stred obce, ktorý jej dodával vyspelý vzhľad. Hlina na pálenie tehál sa ťažila pri dnešnej Nitrianskej ulici, ďalej neďaleko židovského cintorína, v priestoroch futbalového ihriska, ale aj v bezprostrednej blízkosti tehelne na Rokošovej ulici.

Cirkev, zakladateľka školstva

Hypoteticky možno predpokladať, že prvá škola v Močenku bola založená po roku 1560. Vtedy totiž biskupská synoda v Trnave vydala nariadenie, podľa ktorého mala každá farnosť zriadiť školu. Niekoľko menších či chudobnejších farností si mohlo vydržiavať spoločného učiteľa.

Prvá písomná zmienka o učiteľovi v Močenku je však až zo 4. júla 1642. Nachádza sa na vlepených stránkach inkunábule (takto sa odborne nazýva prvotlač, teda kniha vytlačená do roku 1500) z roku 1498. Touto inkunábulou je Misál, zachovaný iba v dvoch exemplároch a uložený v Diecéznej knižnici v Nitre. Močenský učiteľ František Nagy doň vložil vlastný latinský zápis, v ktorom uvádza názov obce (v podobe Moczhonakie) i skutočnosť, že je tamojším učiteľom.

Z iného zápisu sa zasa dozvedáme, že v roku 1732 bol učiteľom v Močenku istý Albert Holečka, narodený v roku 1700. V Močenku však pôsobil už od roku 1725. Školy sa vtedy spravidla nachádzali v tesnej blízkosti kostola a fary, tá močenská teda pravdepodobne stála na mieste dnešenj Kalvárie a bývalého obecného úradu.

Zaujímavé informácie poskytuje záznam o kanonickej vizitácii, ktorý spracovali autori Ľ. Jurek a I. Koryťák v štúdii Kanonická vizitácia v Sládečkovciach (1828) (Bratislava 1974). Podľa vizitácie škola v Močenku mala v danom roku dve triedy. Jedna bola chlapčenská a druhá dievčenská. Slovenský jazyk sa používal iba pri modlitbe a pri vyučovaní náboženstva, všetky ostatné predmety sa vyučovali po maďarsky. Vtedy tu pôsobili dvaja učitelia – Alédius Paulič a Ján Zilaj. Takáto dvojtriedna škola bola v obci až do roku 1878, potom sa vzhľadom na pribúdanie počtu obyvateľov, a teda aj detí, postupne rozrastala.

Najstaršou priamo školskou písomnou pamiatkou je výkaz žiakov zo školského roku 1874 – 1875, podľa ktorého chodilo do školy 20 chlapcov a 18 dievčat. Z počtu 38 žiakov bolo 29 Slovákov, 7 Maďari a 2 Nemci.

Ďalší záznam hovorí o tom, že v roku 1880 bola škola v Močenku trojtriedna. Nachádzala sa v budove pri organistovom byte a mala spoločný dvor s farou. Táto budova slúžila ako školské zariadenie až do roku 1938.

Na konci 19. storočia, presne v roku 1897, keď prišli do Močenka Milosrdné sestry svätého Vincenta, vznikla v obci aj špecializovaná dievčenská škola, ba pôsobilo tu aj predškolské zariadenie.

Škola bola teda vtedy rozdelená na chlapčenskú a dievčenskú časť.

Od roku 1913 až do školského roka 1929/1930 bola rímskokatolícka chlapčenská ľudová škola štvortriedna. Tri triedy boli v pôvodnej školskej budove a štvrtú zriadili v Miestnom úverovom družstve, kde jednu miestnosť prispôsobili na vyučovanie. Neskôr počet žiakov narastal, takže v roku 1932 už mala škola až sedem tried s ôsmimi postupnými ročníkmi.

Vedúcu úlohu pri organizovaní školstva v obci postupne prebrali Školskí bratia, ktorí do Močenka prišli v roku 1928. Prvým členom učiteľského zboru sa už v uvedenom roku stal brat Ján Pitoniak. Títo rehoľníci sa preslávili aj tým, že v obci ako prví premietali filmy, a to ešte pred jej eletrifikáciou.

Stará školská budova na konci 20. rokov minulého storočia kapacitne nestačila, preto sa uvažovala o výstavbe novej školy. Pomocnú ruku pri realizovaní myšlienky podal nitriansky biskup dr. Karol Kmeťko. Pre školské účely poskytol hospodárske staveniská pri biskupskom kaštieli. Školstvo ich dostalo do prenájmu na 40 rokov za poplatok 10 Kčs ročne. Podmienkou bolo, že vyučovať budú členovia rádu Školských bratov. Prvá časť prestavby budovy sa realizovala v roku 1929 a 6. januára 1930 boli vysvätené štyri triedy. Správcom školy sa v tom čase stal brat Beňadik a pod jeho vedením sa podarilo uskutočniť aj druhú časť prestavby, keď okrem nových tried bola vybudovaná aj kultúrna sála. Nové priestory posvätil miestny farár Július Ludvigh 8. októbra 1933. Po posviacke sa v spomenutej sále konala veľká akadémia s bohatým programom. Celej slávnosti sa zúčastnil aj biskup Kmeťko so sprievodom a hlavný školský inšpektor Filkorn z Nitry.

V roku 1937 založili v Močenku rímskokatolícku meštiansku školu, ktorej prvým riaditeľom bol kaplán Koloman Juska. Nemalé zásluhy za jej rozvoj prináležia aj J. M. Temešovi (pozri v kapitole Významné osobnosti). Jediným civilným učiteľom na Močenskej škole v prvej polovici 20. storočia bol Ľudovít Szöke, ktorý tu pôsobil aj ako organista. Vzdelávaniu malých a mladých Močenčanov zasvätil prakticky celý život, venoval sa mu od roku 1908 až do roku 1950.

Počas druhej svetovej vojny škola slúžila aj iným účelom. Front prešiel cez Močenok na Veľký piatok 30. marca 1945. Na krátky čas bola vtedy v chlapčenskej škole zriadené infekčné oddelenie poľnej nemocnice. Po prechode frontu sa vyučovania rýchlo obnovilo, deti išli do školy už 17. apríla 1945.

Rehoľné sestry a školskí bratia významnou mierou prispeli k duchovnému, kultúrnemu a vzdelanostnému rozvoju farnosti. Zakladali rôzne záujmové aktivity: ochotnícke divadlo, dychovka, mariánska družina, futbal a ďalšie.