Prednáška nitrianskeho kanonika Mons. ThDr. Ladislava Belása, opáta pri znovuutvorení dekanátu Močenok

Názov dekan v reči cirkevnoprávnej už od dávna značil predstaveného, a to najmä v reholi sv. Benedikta, ktorý vo svojej regule v 21. hl. ustanovil predstaveného nad desiatimi mníchmi.
Odtiaľ to prešlo do kapitúl, a potom na bezprostredných predstavených niektorého obvodu kostolov alebo farností.

Keď sa vytvárali diecézy ako územia cirkevnej správy na čele s biskupom, najmä v dobe Karola Veľkého, nemeckého cisára a jeho nástupcov, začali sa vytvárať oblasti cirkevnej správy, tzv. archidiakonáty na čele s archidiakonom ako ich predstaveným. Archidiakoni aj na našom území mávali obsiahlu bohatú činnosť. Boli mocnými pomocníkmi biskupov a mali rozsiahle právomoci, vzhľadom na rozsiahlosť diecéz. Ak bolo farností mnoho, archidiakoni mávali na pomoc vicearchidiakonov.
Časom bola právomoc archidiakonov zatlačená. Udržala sa v kapitulách. V nitrianskej kapitule to bol archidiakon katedrálny s farami okolo Nitry, archidiakon hradňanský, archidiakon trenčiansky a archidiakon žilinský. Pri ostrihomskej kapitule jestvoval archidiakonát nitriansky, ktorý zaberal tú časť, ktorá od februára tohto roku pripadla do terajšej nitrianskej diecézy. A dnes tvorí archidiakonát novozámocký.
Takí kapitulskí archidiakoni zvolávali dvakrát do roka archidiakonálne rekolekcie, mali právo inštalovať farárov a ich pochovávať.

V našich podmienkach sa archidiakonáty delili na vicearchidiakonáty, čo sú naše dnešné dekanstvá. Ešte donedávna, pokiaľ sa užívala latinská terminológia, úradné označenie dištriktuálneho dekana bolo Vicearchidiakonus, skratka bola VAD. Nesprávne to predkladali ako poddekan, malo to byť podarchidekan. V maďarčine to bolo föesperes a esperes.

Zo všeobecného vrátime sa do partikulárneho, t.j. do močenského dištriktu.
V roku 1790 prvý dekanát diecézy, dekanát nitriansky, vytvárali farnosti:

1. Branč,

2. Čápor,

3. Drážovce,

4. Hrnčiarovce,

5. Ivanka,

6. Kolíňany,

7. Krškany,

8. Močenok,

9. Nitra – Dolné mesto,

10. Nitra – Horné mesto,

11. Pohranice,

12. Üreg, dnešný Jarok.

Na čele ako dištriktuálny dekan bol vtedy Anton Šafarovič, farár v Jarku. Náhradný dekan bol Ladislav Kamanházi, farár v Nitre – Dolné mesto.

Tento stav trval až do príchodu Augustína Roškovániho za biskupa do Nitry v roku 1859. Nitrianska diecéza mala vtedy 16 dekanátov. Biskup Roškováni v roku 1860 previedol nová úpravu dekanátov a vytvoril 22 dekanátov. Viedli ho k tomu komunikačné dôvody, aby bol ľahší a možnejší prístup dekana ku farárom. Ak biskup poslal nejakú úpravu, poslal ju dekanovi a od neho išla cirkulujúcim spôsobom po farách. Tí potom úpravy zapisovali do zvláštnej knihy. Farári ich ľudovo potom nazývali cirkulármi. Naše označenie OBEŽNÍK je doslovným prekladom.

Tak prišlo aj k rozdeleniu nitrianskeho dekanátu, a tak vznikol náš močenský dekanát, do ktorého boli zadelené farnosti :

1. Branč,

2. Čápor,

3. Dolné Krškany,

4. Ivanka,

5. Jarok,

6. Močenok.

Prvým dištriktuálnym dekanom močenským sa stal Jozej Remenárik, farár v Jarku, ktorý bol od r. 1857 dovtedajším dištriktuálnym dekanom nitrianskym. Náhradným dekanom sa stal Jozef Ščasný, farár močenský.

Ako vyzerala postupnosť močenských dekanov ďalej?
Dekan Jozef Remenárik r. 1868 zomrel. Po ňom dištriktuálnym dekanom sa stal r. 1869 Jozef Truka, farár močenský.
Súčasne bol školským inšpektorom cirkevných škôl. Náhradným dekanom od r. 1873 sa stal Dr. Matej Šteffány, farár v Jarku.
Jozef Truka zomrel r. 1877 a v tom roku sa stal močenským dekanom Dr. Jozef Bobok, farár v Močenku, a bol ním do r. 1896, kedy sa stal kanonikom v Nitre.
Po ňom sa stal dištriktuálnym dekanom r. 1897 Dr. Ján Pulman, farár v Čápore. Ten r. 1918 zomrel a dištrikuálnym dekanom sa stal v tomže roku Július Ludvih, farár v Močenku, ktorý bol od r. 1909 náhradným dekanom.

R. 1924 dištriktuálnym dekanom sa stal Eleutér Cseffalvay, farár v Ivanke, ktorý r. 1938 odišiel do penzie. V roku 1939 prišiel do Ivanky za farára Dr. Šimon Gallo, ktorý sa stal od r. 1940 močenským dekanom. Od r. 1937 dištriktuálnym sekretárom bol Anton Beňuška, farár v Branči.
V roku 1948 komunisti uchopili moc v štáte a svoju ideológiu násilne presadzovali, najmä v päťdesiatich rokoch. Tá doba poznačila aj dekanáty a ich funkcionárov dekanov. Prišiel začiatok roku 1952 a v tom roku prišlo k dôležitej udalosti v živote Katolíckej cirkvi v ČSR. Išlo o reorganizáciu dekanátov, ktoré sa prispôsobili hraniciam politických okresov. Išlo o rozhodnutie politickej správy. Dôvodilo sa, že hranice doterajších dekanátov boli zriadené na základe feudálnom, a že to sťažuje spoluprácu s ľudovou správou. Tak vznikli okresné dekanské obvody na čele s okresným dekanom. Tomu pripadla úloha komunikovať s okresnou politickou správou. Bolo zavedené nové vedenie pokladničného denníka. Príjmy a výdavky sa riadili rozpočtom, ktorý schvaľoval KNV. Všetko hospodárenie farností bolo pod prísnou kontrolou okresného cirkevného tajomníka. Každý štvrťrok sa podával výkaz o hospodárení, čo robilo správcom fár nemalé starosti. Rozpočtové položky sa nemohli prekračovať. Výkaz sa robil v 4 exemplároch: pre faru, ONV, KNV a Biskupský úrad. Vtedy sa začala užívať skratka BÚ = Biskupskú úrad. Cirkevní tajomníci vykonávali revízie hospodárenia. Čo som ja zažil, tak sa cirkevný tajomník zameriaval na spotrebu hostií a elektriku. To, či sa nezvyšujú sv. prijímania a či sa nerobia časté pobožnosti v kostoloch. Opravy cirkevných objektov sa mohli robiť len s povolením ONV a KNV.

Rekolekcie boli nahradené mierovými schôdzami, ktoré zvolával okresný dekan. Mohla sa aspoň povedať meditácia. Bývali každý mesiac. To bolo vždy na pleciach okresného dekana. On viedol aj preberanie a odovzdávanie fár za prítomnosti okresného cirkevného tajomníka.
Nemožno sa o tom bode rozširovať, lebo to nie je poslaním prednášky, ale len pohľad na okresného dekana. Jestvovali aj obvodní dekani, ale tí mali na starosti iba cirkevné veci. Pri vizitácii farnosti sa zameriavali na matriky.

Na čele okresných dekanátov stál okresný dekan, ktorému pomáhal okresný sekretár. Pre rozsiahlosť niektorých okresov býval ustanovený náhradný dekan, tzv. vicearchidiaconus surrogatus.

Biskupský úrad v Nitre vydal Obežník č. 253/1952 o úprave hraníc dekanátov. Podľa neho nitriansky okres vyzeral s týmito farnosťami: 1. Branč, 2. Čápor, 3. Dolné Krškany, 4. Dražovce, 5. Lefantovce, 6. Hrnčiarovce, 7. Ivanka, 8. Jarok, 9. Kolíňany, 10. Kovarce, 11. Nitra – Dolné mesto, 12. Nitra – Horné mesto, 13. Nitrianska Streda, 14. Oponice, 15. Pohranice, 16. Solčany, 17. Žirany.
Okresným dekanom nitrianskym sa stal Vojtech Aništík, farár v Hrnčiarovciach. Náhradným dekanom sa stal Alojz Adamec, farár z Dolných Lefantoviec. Okresným sekretárom sa stal Alexander Laudon, farár z Dražoviec. Z tohto teda vysvitá, že podľa novej úpravy močenský dekanát zanikol a bol včlenený do veľkého nitrianskeho okresu.
Ďalšie personálne obsadenie nitrianskeho okresného dekanátu bolo takéto: R. 1953 sa okresného dekanstva zriekol Vojtech Aništík. Miesto neho nastúpil Alexander Laudon, farár v Dražovciach. Ten sa tiež r. 1956 funkcie zriekol. Miesto neho okresným dekanom sa stal Alojz Adamec, a to na dlhé roky.
R. 1960 nastala opäť zmena. Následkom reorganizácie územnej správy z nitrianskeho okresu vypadli Kovarce, Nitrianska Streda, Oponice a Solčany, ktoré pripadli do okresu Topoľčany.

Podľa toho za okresného dekana bol vymenovaný Alojz Adamec a za náhradného dekana Dr. Šimon Gallo, farár v Ivanke. Bol to vlastne posledný dekan močenský. Keď mu písal pán biskup Nécsey o tomto menovaní, písal mu, ba žiadal, aby túto funkciu prijal a konal ju s takou ochotou a prezieravosťou, ako všetky doterajšie funkcie. Ten však r. 1963 odišiel do penzie. Alojz Adamec viedol okres až do svojej smrti r. 1976. po ňom prevzal okresné dekanstvo Štefan Hričovský, farár v Čápore až do svojej smrti r. 1982. Po ňom dočasne spravoval dekanát čestný dekan správca fary v Močenku P. Alojz Dúbravický, SVD.
V r. 1984 bol vymenovaný za okresného dekana Anton Martinik, najprv ako správca fary v Jarku, potom v Žiranoch. Dekanát viedol do r. 1997.
V roku 1997 bol zvolený za okresného dekana Dr. Marián Šuráb. Dekanát viedol do roku 2001, keď sa stal rektorom seminára.
R. 2001 sa stal okresným dekanom Dr. Michal Baláž, farár v Lefantovciach. Dekanát viedol do roku 2006, kedy nastúpil miesto neho Dr. Peter Klech, farár v Nitre – Dolné mesto.
Po rozdelení diecéz v roku 2008 prišlo na rad aj delenie farností na dekanáty. V tomto delení bol obnovený, vzkriesený k životu opäť dekanát močenský na čele so šarmantným dekanom Dr. Petrom Brisudom, farárom v Jarku.

Tento dekanát bol obohatený o tri farnosti z arcidiecézy trnavskej: farnosť Mojmírovce z dekanátu Nitra – vidiek, dávny dekanát Urmín – Mojmírovce; Veľký Kýr z dekanátu Nové Zámky; Svätoplukovo z dekanátu Nitra – vidiek.
Tešíme sa týmto farnostiam. Sú to prastaré farnosti. Kýr sa vyskytuje v druhej zoborskej listine z roku 1113. Ako zoborský opát sa teším mojej filiálke. Kýr sa vyskytuje v súpise fár pápežských vyberačov desiatkov z rokov 1332-1337, kedy tu bol farár Štefan.
Aj Mojmírovce, bývalý Urmín, sa nachádza v zozname vyberačov pápežských desiatkov 1332-1337. Farárom tu bol vtedy istý Pasmannus.
Okrem toho Kýr je nám blízky kultom sv. Klementa. Údajne sv. Cyril a Metod prechádzali Kýrom s relikviami sv. Klementa. Močenok naväzuje na túto klementovskú úctu svojím kostolom a jeho klementovským patrocíniom.
Inak v spomínanom súpise pápežských vyberačov sa spomínajú vicearchidiakoni na nitrianskom území.
Farnosť Svätoplukovo je najmladšia. Vznikla odlúčením od mojmírovskej farnosti. Patrila do dekanátu Nitra – vidiek.

Močenský dekanát vyšiel z nitrianskeho dekanátu, aby fungoval približne sto rokov. Potom ho opäť pohltil nitriansky dekanát, aby v ňom prežil päťdesiat päť rokov. R. 2008 rozhodnutím diecézneho biskupa je opäť vzkriesený k životu. Kiež prekvitá pre duchovné dobre jeho duchovných otcov a im zverených veriacich.
Dekanovi patrí oslovenie Veľadôstojný. Na zvýraznenie jeho hodnosti podľa prastarých zvyklostí diecézy má právo nosiť fialové cingulum a fialový strapec na birete.
Tak isto podľa prastarých zvyklostí diecézy zvykli biskupi zaslúžilým kňazom udeľovať titul čestného alebo honorárneho dekana.