Na Božie narodenie pri svätých omšiach budeme požehnávať betlehemy. Kto by si chcel dať požehnať, nech ho pred svätou omšou položí pred oltár.
Ak máte Betlehem pod stromčekom vačší, stačí, ak donesiete malého Ježiška.
Čo je požehnanie a ako sa slávi?
Každé požehnanie je darom, zasahuje život a jeho tajomstvo a je to dar vyjadrený slovom a jeho tajomstvom. Požehnanie, doslova dobrorečenie (hovorenie, prianie dobra), je súčasne a rovnako slovo i dar, reč a dobro. Dobro, ktoré požehnanie prináša, nie je presne určený predmet, nejaký vymedzený dar, nepochádza z činnosti človeka, ale z konania Boha. Človek si teda nemôže od Boha nárokovať „veľkosť a silu“ požehnania. Boh ho dáva ako svoj dar a tak, ako on sám chce. Svätý Pavol hovorí, že Boh Otec nás „…v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním…“ (porov. Ef 1, 3)
Teda prostredníkom nášho požehnania je sám Kristus, pretože najväčším dobrom preukázaným ľudstvu je adoptívne synovstvo získané Kristovým človečenstvom (porov. Ef 1, 4 – 6; Gal 4, 5) a vykúpenie jeho smrťou (Rim 5, 6 – 11; 1 Kor 15, 20 – 28). Kristus sprostredkúva požehnanie na príhovor Cirkvi, ktorá o požehnanie prosí.
Cirkev – vo vedomí zodpovednosti sprístupňovať všetkým veriacim všetky prostriedky spásy – ustanovila určite napodobenie sviatostí, obrady, prostredníctvom ktorých človeka posväcuje a sprostredkúva mu Božie dobrodenia. Cirkev používa pri takýchto obradoch vonkajšie znamenia, ktoré nepochádzajú priamo od Krista, ako je to v prípade sviatostných znakov, ale ich sama ustanovila, využívajúc právo dané sv. Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva…” (Mt 16, 19).
Počína si preto oprávnene, ak prosí Boha o sprostredkovanie milostí prostredníctvom požeh- naní, ktoré udeľuje. Veď požehnaniami ustanovenými Cirkvou sa vyjadruje a primerane každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie ľudí v Kristovi a oslava Boha, čo vytvára cieľ, ku ktorému smerujú aj všetky ostatné diela Cirkvi. Cirkev udeľuje požehnania v rozličných životných okolnostiach a využíva pritom stvorené veci, ktoré môžu byť osožné posväteniu človeka a oslave Boha. Modlitby požehnania sú vždy sprevádzané čítaním Božieho slova, vonkajšími úkonmi a symbolmi.
Preto má štruktúra požehnania vždy dve časti (tie sa musia zachovať aj pri skrátených obradoch); Prvá časť – čítanie Božieho slova je dôležitá preto, aby sa požehnanie stalo po- svätným znakom, ktorý práve z hlásania Božieho slova čerpá svoj zmysel a poriadok. K čítaniu Božieho slova sa môže viazať aj úvodné slovo, krát- ke vysvetlenie, prípadne príhovor. Je možné na oživenie viery vsunúť aj žalm, spev alebo posvätné ticho. Druhá časť smeruje k chvále a velebeniu Boha – ako pri všetkých liturgických modlitbách skrze Krista v Duchu Svätom. Jej stredobodom je samotná modlitba požehnania sprevádzaná osobitným znakom. Tieto viditeľné znaky majú pripomínať Pánovu spáso- nosnú činnosť a poukazovať na súvis so sviatosťami. Najčastejšie používa- nými znakmi sú: vystretie, vyzdvihnutie a zloženie rúk, vkladanie rúk, pokropenie požehnanou vodou, incenzovanie a znak kríža. Kým niektoré z nich nie sú povinné, podľa dekrétu Kongregácie pre Boží kult a disciplí- nu sviatostí z roku 2002 sa znak kríža musí konať vždy, pri každom požehnaní osôb či vecí. Ak v danej modlitbe nie je označené miesto jeho vykonania, kríž sa urobí pri slovách požehnať, požehnaj a podobne, alebo ak aj takéto slová chýba|ú, urobí sa v závere modlitby. Keďže požehnania sú liturgickými úkonmi, vyžaduje sa ich spoločné slávenie, keďže ono lepšie zodpovedá povahe liturgickej modlitby. Vážnejšie požehnania sa teda majú sláviť v spoločenstve miestnej Cirkvi, prípadne s predsedníctvom biskupa, menšie aspoň v spoločenstve farností na čele s farárom alebo aspoň menšej skupinky veriacich.
Slávenie požehnania vecí alebo miest by sa spravidla nemalo konať bez účasti aspoň niektorého veriaceho. Sväteniny a medzi nimi požehnania sprevádzajú nielen spomínané vysluhovanie sviatostí (napr. požehnanie krstnej vody, oleja na pomazanie chorých, prsteňov novomanželov a pod.), ale aj celý cirkevný rok (napr. požehnanie adventného venca, sviec na sviatok Obetovania Pána, popola na Popolcovú stredu, ratolestí na Kvetnú nedeľu a pod.), celý život farnosti i obce či mesta (požehnanie kostola, bohoslužobných predmetov, nemocnice, domov, erbu mesta a pod.) a napokon súkromný život každého jedného ve- riaceho – osoby i predmetov (požehnanie chorých, manželov a detí, matky po pôrode, cestujúcich, požehnanie pokrmov a nápojov a pod.).
